Básne

ps..mnohí to nechápu

a mnohí nemôžu...

tak ani ty neskúšaj

pochopiť slová

čo viacej

už povedať nemohli

Odišiel do snov

preč z ríše čakania a tieňov

odišiel potichu

len plameň sviečky si to všimol.

bozk ktorý odchádza navždy

potom keď zazneli

všetky slová lásky

nechal ti na perách

kus života a slzy

nikdy som nemal

v rukách

chuť tvojho neba

a predsa mi

na perách

ostal kúsok teba

--------------------

len jedno je slovo ktoré nezradí

len jedna je túžba ktorá nikdy nezhorí

len jeden je pohľad ktorý nikdy nevrátiš

ten ktorý sa z dušou na veky rozlúči

----------------------------------------

navlečte do ihly niť,

a postavte prednu nadherné panensky čisté plátno

a tvárte sa že zapichnúť ju do nej je hriech

preto že tá ihla už prepichla tisíc krát

rôzne iné nádherné a panenské plátna

...hma ...

keď raz do ihly navlečieš niť neváhaj

a vyši ňou na jej hebkej pleti tú najkrajšiu čipku

aka sa len tou niťou na tej látke vyšiť dá..

lebo inak by už nikdy nemalo význam navliekať

do akejkoľvek ihly akúkoľvek niť.

--------------------------

Nepamätám sa kadiaľ viedli naše kroky

a aké hviezdy svietili nad našimi hlavami no jedno je isté

kráčali sme spolu po ceste ktorá nás doviedla až sem

aby sme znova ochutnávali med z pier

----------------------------

škoda že tvoje ústa nevedia rozprávať

aby prezradili to čo tvoje oči nedokážu skryť

--------------------

niektoré chvíle sa nedajú zmerať časom

niektoré chvíle sa nedajú pomenovať ani zrátať

to sú tie chvíle kedy bolesť a strach je jediným merítkom

našich úspechov a prehier

--------------------

jedna vec je žiť

a druhá platiť účty

teda žijeme preto

aby sme platili účty...

teda ak by si nevedel

alebo si nebodaj namýšľal

že žijeme pre niečo iné....

-------------------

Čo môžem ti ešte dať

čo ešte vládzeš na svoje plecia vziať.

povedz mi kedy skončilo tvoje leto

povedz kedy si zo seba posledný krát

vôňu lásky strhol

teraz už len pozbieraš nahnité ovocie

čo samé už neudržalo sa na strome

pohádžeš do suda

a zamútiš pohľady záclonou

zo sladkých čerešní

ktoré nik nechcel keď dozreli

nakoniec postrháš vetvy

ktoré jak staré kosti zložíš na hŕbu

a zakúriš...

---------------------

milujem spomienky

na chvíle kedy sme nechceli

a predsa za rohom

tak silno túžili

v objatí zajatí láskou

ktorú sme skrývali

------------

slabo sme túžili a rýchlo zabudli

na to čo sme si sľúbili..

a možno nás divoké jazyky

kone kultúry svojimi nohami

do zeme tak hlboko vbili

že už sme nikdy nemohli

-------------------

mohli sme napisať

na kúsok papiera

ľúbim ťa

slovami ktoré by premohli

v nás zvery

a skryť si to za chrbát

aby nik neveril

--------------

napíš mi perami na chrbát básničku

budem ju citavať deťom

ktoré sme nechceli

-----------------

viem že som chcel

a ty si nevedela

či môžeš mi uveriť

tak som ti ponúkol

svoj kúsok miesta na slnku

aby si cítila čo slová nezvládli

teplo a lásku lúčov môjho srdca

--------------------

Uvezneny zivotom

v krajine tienov

zacinajuci vichodom slnka

a konciacim poslednym vidichnutim svetla.

Par rokov samoty

teplych lucov slnka

a vetra

co do vlasov nam vnasa

stribro prachu ciest.

Velmo vela nadeji

a este viac sklamani

par faciek

a par bozkov

viplnajucimi svojou chutou

dlhe roky chvil cakani.

a este oblaky

ten svet odpovedi

na nevislovene otazky.

To je cely svet

v ktorom sme tienmi drzany.

--------------

Tvoja pritomnost je ako najvzacnejsi sen

ktory trva len okamih

no pametat si ho budem naveky

---------------

krv steka z dvorov do ulic

smrt vkrada sa nam do domov

a do nasich pustych zivotov

---------------------

zniesla sa noc

na tvoju tvar

na tvoju plaz

tvoje telo krasne

citit svetlom luny

a oci vidia veci

ktore vidiet tuzili

-----------

sme dva ktat nic

ktore dokopi je vsetko

dalej nieje nic

len slzy cez smiech

vnich nepoznane svetlo

ktore nas zviedlo

a tma

ktora strazi

nase tajomstva a sny

---------------------

je to tak blizko ze je to az citit

a ajtak to nieje nic

ktore nam unika

skvor ako pride

je to skro v kazdom slove

ktore sa povedat neda

tak abi to bolo ono

a obcas je to aj ked je ticho.

------------------

najvecia pravda

vide vzdy najavo

az ked ti do dlani

napisem perami

ako som v zajati

tam gde si ti

-------------------

ani nevies

ze vsetky moje basne

su o tebe

a o laske ktora pre teba

vo mne naveky hori.

--------

kolko krat este budeme sa musit narodit abi sme spolu dosli spon jenu kratku cestu do konca....po llicach stekaju mi slzi ked na teba mislim..ako sme mohli a ako sme smeli a aj tak sme nepresli spolu ani tolko abi som si dokazal vazit tvoju oddanost a ti moju lasku...

ked vidis ze zivot ako piesok sa ti presipa pomedzi prsty a ti nedokazes uz viacej zachitit jeho chut

duse nam ptirastli k srcu

a nevieme kolko mvozeme este zit

a ako velmo abi

to este davalo zmisel

a malo smer

---

videl som raz rano

lasku stat v spomienke

opierajuc sa o zabradlie

na nabrezi

smiala sa namna

ked spolu sme spominali

na pribehy

ktore sme zili

kazdy len

pre seba sam.

---------------

Uz ani neviem ako vizeraju na tebe tvoje miesta

a nemvozem spomenut si na vonu tvojich snov

no este stale citim na perach tvojich bozkov chut.

Tak ostavam dufat ze nezotrie ju ani smrt

a zivot znova dovedie ma ktvojim branam

abi som sa mohol pokusit sa vazit

si to ze len pre mna si xela bit.

Milujem ta navzdy len teba jedinu...

-----------------

ani som sa nenazdal

a uz som sa stal

ani som este poriadne nebol

a uz mam zase nebit.....

hm...

----------------

Ked hviezdam dal som svetlo

abi mohli svietit

a vodu ucil som liat

sa abi mohla tiest

tebe bozkom vdichol som zivot

a ukazal ti vasen

abi mohla si ma zviest.

------------

len jedneho je skoda...

to co sme neviskusali

len jedno lutuj..

to co si neskusil lebo si sa bal...

---

a ked zas raz viletim

az tam hore ku hviezdam

tak pohladom phladim smiech

na tvjej tvary

a do vlasov ti hviezdnov postov

zasepkam zbohom

laska miloval som ta az privelmi

adbi to mohla bit pravda

a abi to moje srce uieslo

------------------------

mnohy to nechapu a mnohy nemvozu...

tak ani ti neskusaj pochopt slova

co viacej uz povedat nemohli

----------

stalo sa niekedy cloveku,

co nohy taha za sebov v prachu po zemi,

ze lasku ucitil

ako sa rozteka po hrudi

po tvary

a pomali prechadza

z dlani do dlani?

-----

je dobre ked nemislis

to je ten stav ked zivot na cvilu

neboli.

je dobre jed necitis

lebo ti nepride

jak sa ti zmije

pomali plazia

ku krku

po hrudi.

je dobre ked nelubis

to potom nemusis

pochovat

sam seba

za to

ze si slub lasky

nesplnil.

je dobre ked nevidis

aspon sa nemusis

v zrkadle hambit

za to ze

si.

--------------

vietor odety do pavucin nas pohladil po tvari,

slnko sa este nohami dotika o stromi

a ti laska jedina

mi tu bolestne umieras naha v naruci.

kvet ktory rozkvita

vo svite hviezd noci

umiera nadranom

podme ho zachranit.

---------------

masipme cukor na spodok do vadzi

otravme vodu

a ponorme z zelanim

dalsieho bolenia.

prosim uz odpust mi

ze vkrocil som

do zemi

ktora sa pre bohov

zabudla narodit.

----------------------------

ked pridem zajtra

pod tvoje nebo

hviezda nadherna,

spadni pohladom

do mojho objatia

a zasip ma bozkami

ktore mi ktebe cestu otvoria.

ja zaplavim ta nehou

a vezmem tam

kde laska a vasen len pre nas budu rozkvitat

31.1.2005

Tvoje pohľady zanechávajú šľapaje v mojej duši,

v ktorých rozkvitajú lotosy.

Tvoje pohladenia sú ako nádherné západy slnka nad milovanou zemou.

Vstúp do môjho objatia a nechaj na seba padať vodopády lásky.

Nech moja náruč je prístav pre loď tvojej lásky.

Milujem, teda som! Lebo z lásky stvorený som bol.

Hoc v tieni, chlade a bolesti rástol som do lesku diamantu, dospel som.

Už nie je kam kráčať.

Cesta je falošná.

Vidina ukrutná,

svet sa mi vysmieva.

A na priek moje kroky kladiem

jeden za druhým.

Na chvíľku zastanem

a potom tancujem,

smejem sa životu.

Smejem a tancujem.

Oslávim víťazstvo

krídel nad rozumom.

Vyhlásim nad ránom,

že už nebojím rozumom

a milujem pohľadom,

ktorý si neváži svetlo

čo zakrývalo mi pravdu o bytí

A v tej chvíli celé bytie stratilo význam a žiadna činnosť či snaha nedávala zmysel. Sedel som s nohami na stole a vedel som, že som sa dostal do bodu, keď ostal život prázdny. V snahe dôjsť do stavu čistého bytia som sa zbavil všetkého, čo definovalo bytie. Ostalo prázdno, ticho bez vetra a malého svetielka nádeje, čo svietievalo niekde v diaľke. Samota a smútok.....tak toto je miesto, na ktoré ma ako cestovné agentúry lákali všetci bohovia tohto sveta. Čo teraz? Už tomu chýba len to, aby z odniekiaľ niekto dobehol s kyticou bielych ruží a prepol môj vypínač do polohy off. Ktovie, či si tento stav bytie ako také pripíše na účet za plus alebo mínus. Sme len takí smiešni pandrláci na šachovnici života, s ktorými sa niekto pohráva. No my sme medzitým kdesi získali vedomie. Vedomie, ktoré sa neustále rozširuje a poníma veci známe aj neznáme a vysvetľuje si ich, ako mu príde vhod, lebo nič tu nemá poriadny návod na použitie.

Láska je najväčší prejav ľudskej slabosti.

Hm ... Keď energia krásy je tak mohutná,

že ju prestaneme ovládať a sama plynie k eufórii.

Sprevádzaná náklonnosťou k spoločným slabostiam,

ako vír či teplý opar nad mestom čo vynesie k oblakom

bez spiatočnej letenky.

Zrnko piesku v púšti, kvapka vody v oceáne. Vzývam vás na dne mojej duše,

pomôžte mi skrz vás prejsť moria a pustiny do bytia v nebytí.

Nakreslím prstom na tvojom chrbte cestu do neba,

aby si ju vždy mala so sebou a poruke,

keď sa za mnou vyberieš a vzápätí sa stratím s prvým pohladením chladných slnečných lúčov,

ktoré zmažú väčšinu krásy a hrôzy dnešnej noci.

Svet sa zobudí obsypaný kvapkami rosy. A niekto by povedal, že je po tažkom sne celý spotený, tak aby hneď zrána nesmrdel z poza veľkej čerešne za starým domom, ktosi zatiahne záves riedkych mrakov, z ktorých padnú na tváre úplne mokré kúsky neba. Po líci sa mi nedbalo skotúľa na sánku a z tade ma pohladí po sánke a rozpustí sa mi na krku, ako tvoj jazyk včera večer, až ma zamrazí. A potom ďalšia kvapka a ďalšia. Strácam zem pod nohami a zúfalo sa rozbieham pod lampu na kraji chodníka. Celý mokrý sa k nej opriem a nechávam dážď dokonať svoje dielo na mojom bytí a celom svete, ktorý sa nebráni. Práve naopak, oddáva sa mu celý, celučičký. Celý sa uvoľním a nechávam sa pohltiť vášňou, ktorá spremáčala moju košeľu a prisala ju na pokožku, kde tá malá bublinka posledného vzduchu a bradavky ostro narúšajúce jemné prechody môjho tela. Celý svet je zachránený a vlhký. Slnko sa s chuťou zahryzlo do osúšania a vyrobilo husté sparno. Také stojace na mieste. Kvapky potu znova zvlhčia jeho pokožku a prezradia lovca ked Žena pristupujúca do výťahu vo dverách zdvihne pohľad, celým svojím bytím naznačí že...

Budeš môj pohľad držať vysoko nad zemou v tvojich očiach stratený

a vodopády sĺz z nás zmyjú šaty,

nechajú stáť nahých, hanby zbavených.

Možno sa stane zázrak a nebo sa nám otvorí.

dnes sa nájdem

Na chvíľu v okne, zazrel som anjela.

A potom vo dverách zjavila si sa mi.

Na perách úsmev si mala a v očiach svetlo, ktoré máš len ty.

Poznám tú chuť v ústach a srdce, čo núti ti zrýchliť dych.

Už som si istý.

Vzlietli sme zo zemi,

už nie, ja a ty.

Už ostalo z nás len my.

Nejdeš mi z rozumu, nechceš už inde byť.

Prosím tak dotkni sa ma znova očami.

V tej chvíli,

keď spievali sirény , sa nebo nám otvorí.

Keď kráčaš, svet sa jemne zavlní.

Vymažeš minúty, vymažeš hodiny.

Nevadí. Keď so mnou si, čas sa nám pokloní a odkráča za ľuďmi tam,

kde každý sám nikým sme neboli.

Viem, že hviezdy z oblohy sa na nás pozerajú a dajú mi zapravdu, keď poviem,

kráčaj chvíľu po ceste spolu so mnou.

Nech moje slová neopoja tvoju myseľ ako pohár vína,

ale nech sú svetlom, v ktorom bude kráčať tvoje bytie.

Narodky sú vždy mojím najsmutnejším dňom v roku. Nechcem nikoho a najradšej by som sa pred celým svetom skryl, ako myška. Bývam smutný a roním slzičky...je ťažké kráčať po tomto svete, narodiť sa s každým novým ránom a zomrieť s každým západom slnka. Pritom vedieť, že toto prekliatie má svoju modlitbu spásy - svoje krídla, ktoré nám zobrali... Už ma to chytá... Sme padlí anjeli. A ja to viem a plačem nad svojou nemohúcnosťou nám pomôcť...

Blázni sú poslední ľudia na zemi. Pozbieraj z prachu ciest farebné sklíčka a postav si z nich život láskou kojený, vášňou učený a ...

Tma zahnala sokoly z oblohy.

Máš na na sebe hodváb

perlami zdobený.

Vo vlasoch vôňu, ktorá mi učarí.

Na perách slová, ktoré sme nesmeli.

Bubny sa rozbehli, krv sa nám rozpení.

Na bedrách ma ukojíš.

Chcem, aby tvoja túžba bola až taká silná, že ju neudržíš na uzdách a vykročíš smerom k mojim perám.

Ako príboj sa tvoje bozky rozbehnú k mojim a jemne pohladia rozpálený piesok mojich pier.

Budeš sa vznášať vysoko v oblakoch netušiac, že hĺbka pod tebou končí na zemi.

Stojím na okraji priepasti, do ktorej chcem skočiť.

Mám rád ten pocit voľnosti letu so zloženými krídlami nad zemou,

keď ich roztiahnem a prefičím ponad vrcholky stromov.

V tejto priepasti je hmla.

Neuvidím skalnaté útesy, no skočím, bo hlas z hĺbky ma volá za sebou.

Som anjel a dieťa šťasteny.

Verím, že hlas ma nezradí.

Viem, každý sme zažili to svoje sklamanie

a teraz sme bez viery v ďalšie poznanie. Neverme pohľadom, oči sú falošné!

Nech do seba prepadnú a navždy sa stratia v tme!

Neverme dotykom, telo nás podvedie,

keď chcenie ich zachváti a žiar vášne upáli.

Až potom stretnú sa dve duše v objatí a pochopia zmysel našich dní.

Requiem

Čakám na peróne mašinku s vagónmi,

ktorá ma odvezie zeleným údolím za obzor do diali.

Sadnem si k obloku, nech ešte raz uvidím tých, čo vlak nezhliadli.

Vo vetre zašumia vysoké topoli, úsmevom pohladím tých, ktorí úkosom zazreli ma odchádzať naveky.

Nie, už nestihnem byť ešte raz dospelý. Duša sa rozhodla ísť k svetlu naveky...

Sám medzi všetkými.

Živí medzi mŕtvymi

roztiahnem krídla a

vzlietnem k nočnej oblohe,

hľadať svetlo života,

ktoré privedie ma k tebe...

Som ten istý chlapec pod perinou schúlený, ako pred mnohými rokmi. Nič sa nezmenilo,

len smútok je viac prítomný. Možno už neverím na strašidlo v skrini,

alebo som sa s ním po rokoch spriatelil.

Som stále sám bez otca, bez mamy. Medzi ľuďmi čo myslia si, že patrím k nim.

Prečo sem uvrhli ma moji druhovia - nebeskí anjeli.

Prečo ma samého nechali na zemi,

napospas levom a vlkom, po krvi smädnými.

Ľuďom, tým netvorom, ktorí sú životom nechcení a mojou láskou živený.

Nahého v daždi slov ostrých a pohľadov nemilých...

Viem, ako spolu nájsť odpovede.

Najskôr si musíme dať to, čo sme týmto životom jeden pre druhého niesli (karma).

Zladiť sa navzájom, aby sme si rozumeli aj bez slov.

Nazbierať veľa energie a potom sa stratia všetky otázky,

lebo vesmír pre nás bude otvorenou knihou odpovedí.

Keď noc nemá byť o oddaní sa vášni,

nech teda nie je vôbec!

A ak predsa, tak len nadránom telám dožičme spánok,

keď otroci ťahajú mestom pustým svoje dlhé tiene.

My stvorení sme boli pre lásku v svite mesiaca a spánok sladký,

nezrušia nám ranné zore,

ale až teplé lúče poludnia.

Láska na tejto úrovni bytia nikdy neumrie.

Len niekedy sa dostane v srdciach milujúcich do slepej uličky

a tam ostane páliť a bolieť naveky.

Niet už v mojom bytí duši,

čo by zaplnila prázdno.

Niet už v tomto svete telo,

čo by vo mne zapálilo vášeň.

Len samota nekonečná a smútok,

ktorého hĺbku nikto nezmeria.

Moje oči už nevidia žiaru mesiaca a ani úsmev na tvári,

len tiene tiahnuce sa po zemi a slané slzy padajúce do dlani.

Dni sa tiahnu tu na zemi,

kde čas sa zastavil.

Vietor ma obchádza, nie a nie vojsť do mojich dní.

Holuby na streche pospali.

Nevzlietnu k temnej oblohe,

do ktorej márne dvíham zrak, hľadajúci slnko.

Pozdvihnúť k slnku pohľad cez mraky.

Hej ty! Poď so mnou niečo nájsť, niečo vniesť do mojich dní.

Si ten, čo mi pomôže postaviť ma na nohy?

Aký zmysel má písať slová do básní,

keď nie je hlasu, ktorý by ti ich šepkal do uší.

Aký zmysel má fotiť život,

keď nie je očí, ktoré by ho vidieť túžili?

Dnes nemám sny,

ktoré by tešili.

Len slzy, ktoré bolia,

keď stekajú mi po tvári.

Milujem tvoje kroky v mojej duši,

na lúkach zaliatych slnkom, stratené.

Je pravda, že za svoje omyly platíme.

Za svoje omyly a rozhodnutia.

Koľkokrát som sa už v tomto živote pomýlil

a koľkokrát som sa už rozhodol.

A koľkokrát som už za to zaplatil

a koľko som preplatil.

Bude mať tento blúdny kruh konca?

Máme šancu... prestať sa rozhodovať...

Som padlý anjel, o zem klinmi železnými pribitý. Svet po mne šliape a vietor neľútostne život driape z hrude.

Život je krásny, keď dostane krídla a pod slnkom lieta.

Život je krásny, keď silu má sa vzpínať.

Život je smutný pre tých, ktorým sa jeho zmysel stráca,

keď kvapka krvi padá do zeme, skadiaľ vstala.

V tedy smrť je tak nevinná a spásna.

Život je krásny pre tých, čo v tieni rastú a v svetle z neho zchodia.

Dnes ráno som dlho sedel v posteli a premýšľal nad dôvodom, prečo z nej vyliezť. Žiadne svetlo v diaľke, za ktorým by mohli smerovať moje kroky. Vstanem a? A možno sa stane zázrak a v hmle nájdem dvere preč z tohto kúta bytia, kde už dávno zdochol pes. Ale títo trpáci ešte aj dvetisíc rokov po tom s pokorou slávia jeho pamiatku. Zúfalstvo upírov žijúcich jeden z krvi druhého, hnaných nenávisťou k sebe samým. My musíme pracovať na tom, ako odstrániť nenávisť z tohto krásneho sveta. Ako odstrániť sami seba. Sme pliaga, idúca si sama sebe po krku. Aj najhoršia burina, keď sa poriadne vypleje, sa dá odstrániť. Záhradníci tohto sveta to už dávno vzdali, zdúchli kdesi do diali. Všetky hrôzy tohto sveta sú o ľuďoch!

Nie som už telom, ktoré vetru v ceste stojí.

Len zvukom, ktorý s ním pustou pláňou kvíli.

Úzkosťou a hrôzou zblúdilcov privádzam k smrti.

Som prízrak. Mňa neboja sa už len deti,

lebo oni jediné tu na chvíľu sú sväté.

A tých čo neboja sa sami kráčať v stepi,

vyzývam pozbierať vieru, nádej a lásku, nech môžem ti ukázať,

koľko so sebou nosia strachu.

Nakloň sa proti mne, opri sa o vietor z priepasti hučiaci.

Viera ti pomôže nestratiť názory, ktoré v zápätí zatlačia ťa na dne do zemi.

A ak si uveril, prvýkrát naozaj si sa narodil.

Znova a znova vzdávam svoj boj v prospech toho,

čo proti mne nechce svoj meč vytasiť.

Ako ťa prinútiť vraziť mi dýku do hrudi

a moju lásku nechať stekať po líci

vzápätí uhnúť sa a tebe ju do srdca zaraziť...

Ty si ten mlčiaci a z výšky hľadiaci na moje dni,

ty si ten, kto rozhodol, že teraz a tu mám byť.

Zrazil som každého, kto vládal sa na nohy postaviť.

Vyliezol na každý kopec, čo chcel vyššie ako moje sny v oblakoch zabodnutý byť.

Teraz už len ty si tu nado mnou a smeješ sa na moje dni.

Nie je cesty ani chodníka, ktorou by moja láska do tvojho srdca prenikla.

A ako veľmo si namýšľam že žijem a smrti unikám,

keď tvoj pohľad mi do snov svetlo prináša.

18.10.2004 som sem zase niečo prisypal.Ďakujem za pomoc s gramatikou Kike a Dadke

Čím sa človek viacej snaží, tým je cesta náročnejšia. Uvoľni sa a odstúp od zavretej brány, na ktorú zúfalo búchaš, aby sa pred tebou mohla otvoriť a vpustiť ťa na tvoju vysnívanú cestu. Sme príliš slabí, aby sme mohli niečo spraviť so svojimi životmi. Je to zúfalé až natoľko, že jediné, čo nám ostáva, je potichu sa prizerať životu a smiať sa nad jeho úbohosťou. To jediné, až taká nekonečná je naša bezmocnosť. Je mi to úprimne ľúto a mrzí ma, že nie som schopný pomôcť ani sám sebe a nieto všetkým ostatným. Už tu bol jeden, čo si myslel, že spasí svet. Neviem, aký bol svet pred ním. Viem len to, aký bol po ňom, a že v jeho mene umreli miliardy a stále umierajú. Neviem sa zbaviť pocitu, že tento život nie je požehnaním, ale prekliatím. Denne sa na tento svet rodia anjeli, aby sa postavili na nohy, prenasledovaní tieňom smrti sa nechávali ponižovať životom a len s posledným dychom, lapajúc po vzduchu dúfať, že neskončia ako popol. Čo také strašné sme vykonali, že musíme takto trpieť? Sme veľkí bojovníci, veď dokážeme zvíťaziť sami nad sebou, sme veľkí milovníci, keď pri tom všetkom dokážeme mať radi samých seba. Raz príde deň, keď nájdeme a postavíme sa tomu, kto nás do tohto otroctva uvrhol a...

Pozerám sa na hviezdy a tíško načúvam, ako sa mi rehocú. Hm...

Jedenkrát precitneš, jedenkrát uvidíš, jedenkrát zažiješ lásku v mojom náruči. len jedenkrát a život ti uletí. Tak neváhaj a naplň sny. Chcel by som ti rozprávať o prechádzkach v náruči nesenou ružovou záhradou.

Chcem s tebou kráčať ku hviezdam, na rukách ťa nosiť, k tvojim nohám zložiť vzácne dary.

Už som si myslel, že dokážem chodiť rovno po zemi, a že už niesom opitý láskou; už som si myslel, že dokážem dýchať aj vzduch, v ktorom nie je cítiť tvoju vôňu. Už som si myslel, že viac nebudem trpieť v putách vášne a naozaj som mal na chvíľku pocit, že som zas na svete sám. Až kým som ťa dnes neuvidel, ako si s pokojom vkráčala naspäť do môjho života a nežne ho prevrátila na ruby. Ako to robíš, že sa do teba znova beznádejne zamilovávam?

Chcem ťa na rukách až do neba vyniesť, do tvojich rúk svoje srdce vložiť. Som vydaný do tvojej milosti, urob ma šťastného, či zahub naveky...

Už tisíc rokov moja duša smädom bez lásky trpí. Nechaj ma napiť sa bozkom z tvojich pier, nech nájdem silu roztvoriť krídla a zobrať ťa.

Kedysi dávno som túžil dobyť svet. Dokázať radosť, smiech a šťastie. No dokázal som len prázdno, samotu a beznádej. Dnes sa tu pozerám na svet maličkým okienkom vnímania, ktoré je zasklené sklom poznania pravdy, o ktorej si čosi len namýšľam, a ani netuším, či svetlo ňou prechádzajúce je sfarbené do ružova alebo do čierna. Maličké okienko a ja za ním s nosom prilepeným na skle, už nie dychtivo, ale len tak z nudy pozerám na svetlo a tiene tohto sveta, ktoré mi majú ukázať smer. Aké smiešne je držať sa v živote značiek, o ktorých význame nemáme ani šajnu. Obrovské symboly, ktoré nasledujeme tisícročia. Kde nás to vlastne doviedli? Do ich vlastného tieňa, ktorý nám bráni vidieť slnko a my v presvedčení bezpečia sa sami seba a jeden druhého držíme v tieni. Strážime a trestáme každý, nielen pokus, ale aj názor, čo len pomýšľajúci na jediný pohľad pravde do očí. Priamo do slnka. Možno by nás ten pohľad zničil, a možno by naše duše na svetle pookriali a vzlietli k svetlu. Čoho sa vlastne bojíme? A možno sa ani nebojíme, len nevieme ako nato? Ale všetci to tušíme, že za tieňom je čosi???

1 báseň

TÁ CESTA KRÁSNE DLHÁ JE A MÍTNIKOM JE SMRŤ, TAK NEUČ SA JU NASPAMÄT, VEĎ ŽIVOT SA NEDÁ ZABUDNÚŤ. MOŽNO ŽE UHORÍŠ NA KRÍŽI Z PAVUČÍN. POZBIERAJ Z PRACHU CIEST FAREBNÉ SKLÍČKA A POSTAV SI Z NICH ŽIVOT.

A možno sme tu vážne len preto, aby sme míňali elektriku, platili dane, robili takých istých, ako sme my, aby to nemalo koniec. Ak je to tak, tak si nanovo položím otázku, načo som tu?

A láska vstúpila do svätyne bohov, kde dovtedy žiadna iná žena nebola. Dym z posvätných kvetov preťali pohľady, ktoré sa zabodávali do jej zmyselných bokov a plné prsia prosili o bozky naplnené mliekom. Tisícročné sochy držiace kamenné stropy, sklonili sa pred jej krásou, ich mohutnosť povstala a vzdala hold zmyselnosti. Plamene ohňa vyzvali ju k tancu, ktorým rozpútala požiar v lonách bohov, ktorý rástol a vzpínal sa a len chlad vzduchu vanúceho v rytme užasnutého ticha hudby, ktorá znela z hlbín bytia, dokázal udržať ho zviazaný. Z oparu vôní vzácnych korení, ktoré pojali kvapky najsladšieho vína padajúce na vlhkú pokožku, smädné pery zbozkávali jednu za druhou nechávajúc sa zviesť sladkým opojením, hodujúc z plných stolov, z ktorých zmizli chute dravca vychutnávajúceho teplé mäso svojej koristi a pachom vône krvi opájajúc sa v búrke neskrotnej dravosti.

V živote človeka môjho sa zase narodil jeden zbytočný deň. Načo a prečo? Tak veľmi bolo treba ešte jedného človeka, aby dnes stúpal po tejto zemi? Vraj na jednom záleží. Na každom jednom. Čo by bolo na svete inak, keby som sa nestal? Tak si tu vydýcham svoj vzduch. Vypijem vodu, pojem, čo mi život pripravil, a čo za to zaplatím?

Tvoj úsmev, jeden jediný, za všetku krásu vychádzajúceho slnka vymením. Tvoj pohľad, perlami rannej rosy vyvážim. Na pery vánkom nesúcim vôňu.

Chýbaš mi.

A v každom prípade si najväčší strachopud, akého som kedy stretol. A zároveň najväčší charakter. Ó, bože, ako veľmi ťa milujem! Chcem plakať na tvojich prsiach. Stretol som ťa a už nič viac na svete nemusím. Už môžem odkráčať kľudne. Mám pokoj na duši a sľúbiť len jedno, keď tam prídeš za mnou. Budem ťa čakať

s ružami v duši. Možno, že nedôjdem, uviaznem, či zablúdim, no navždy mi posvieti tvoj úsmev z pamäti. Je láska a toto jej vyznanie. Vzývam vás, nebesá, stojte mi v pomoci, bo tiaž na mne je veliká, nech celkom ma nezlomí.

Padá voda z neba na naše pohľady, čo tmou blúdia naveky. Sľúb mi len jediné, prosím ťa, kým sme tu maličkí, že nezídeš z pamäti, že v čase sa nestratíš. Až dovtedy, kým z popola vstaneme a v jedno splynieme. To teba som miloval od večnej pamäti. Ty bohom si v zajatí a ja v tvojom objatí. Len tak si viem vysvetliť tvoj dotyk, čo posvätil. Chce sa mi poklesnúť na kolená v nádeji, že vezmeš ma na chvíľku na lúku do trávy a uviješ s vône korunu blažených. Nik nepozná tajomné pohnútky, ktoré nás dvoch doviedli chytiť sa za ruky. Neviem snáď, čo teraz hovorím, no srdce bije mi a v hlave vyjú mi sirény na poplach

-chýbaš mi-

Moja duša dnes zaletí pomedzi oblaky do výšok, kde jastraby sa smejú nám na zemi. Zapadnem zo slnkom a ráno ma nezrodí. Umriem tu naveky, už nebudem a pri mne ty.

Ticho a prievozník v strhanej kutani nás prevezú za veky. Rieka nás očistí, temnota zhalí. Zmažú sa výhody a zabudnú rozdiely. Kone sa splašili a ušli mi spomienky. Ticho a prievozník pýta si moje sny. Zaplatím, neváham, veď prečo žiť, keď nie si ty.

Lampa nám osvieti cestu po nábreží. Hmla srdce ti zachváti a rozum pomätie. Stratil som sa ja aj ty. Už nie sme zasnení, len v prázdne stratení.

Si mojou múzou, ja tvojím básnikom. Si mojím slnkom, ja tvojím pomníkom. Si zviazaná prosbami dlaní pod prsiami.

Myslel som, že prítmie nás odhalí, tak zasial som slnko, čo vyrastie zo zemi a skryje nás na výslní.

Prišiel som potichu, keď zišlo si z výšavy zmočiť si nohy žeravé do vody. Len potíšku nakuknem od brehu, nech neruším krásu, čo dych mi zatají.

Objala domy, objala topoly, uväznila svetlo lámp nízko pri zemi. Zatiahla rúško tajomné nad našimi spiacimi dušami.

Zazneli fanfáry a zazneli citary, keď svetlo vstúpilo po špičkách na naše dni.

Toto je tá chvíľa, keď človek stráca všetky ilúzie, keď zistí, že zo života mu zostali len trosky. Vízia budúcnosti opusteného čudáka ponevierajúceho sa po špinavých uliciach sveta sem a tam. Aké nádherné bolo kráčať nimi a s ružovými okuliarami na nose si namýšľať, že sa vznáša zakvitnutou záhradou. Vážne neviem, či chcem vidieť jedno, alebo druhé, no je isté, že keby niektoré z nich nebolo, nevážil by som si to, čo je, dokonca by som si to asi ani neuvedomil.

Som v posteli, kde už vášeň spávať nechodí. Kde len dve telá na noc ako do skrine zložíme, kde po dni sa zídeme, aby jeden od druhého sme sa čo najďalej vzdialili. Vo falošnom objatí zúfalo sa pritískame jeden o druhého a vzápätí strácame aj sami seba. Je vôbec šanca, aby sme sa vôbec niekedy stretli? Aspoň na okamih stretnúť človeka. To ozajstný poklad a vzácnosť by nám život dal.

A nebo podopierali štyri biele stĺpy, keď v tráve vánok poodhalil závoj pohľadu víly tancujúcej bosej v tráve. Kvapky rosy pri jej dotykoch zvonili a

Celý svoj život hľadáte a pritom ani netušíte čo? Každý z nás vie, čo nechce, čo sa mu nepáči, a čo naozaj nemusí. No len málokto vie, čo chce. Príďte a ja vám postavím zrkadlo a pomôžem nájsť samých seba, a potom budete môcť nájsť svet okolo vás.

Človek prirodzene cíti, čo je dobré, a čo zlé. Má to tak nejako vžité ako inštinkt, a predsa sa v živote dostane do situácie, keď nevie, čo je správne, keď nevie, na ktorú stranu sa pridať, či je správne z jablka odhryznúť, alebo nie? Čo to tvorca chcel dosiahnuť, a aký mal zámer, keď svojim deťom nevytvoril podmienky ako ostatným tvorom, ktorí neriešia problém, či doľava, alebo doprava, a ktorí okamžite pocítia silu a krutosť svojej voľby až natoľko, že druh prestane robiť nesprávne rozhodnutia a žije priamu cestu, lebo iná by preňho bola okamžitou smrťou jedinca, či až vyhynutím druhu. My máme možnosť správne sa rozhodnúť a priestor na manévrovanie a vykrývanie, keď šliapneme vedľa pomyselného lana. Prečo práve my sme dostali možnosť napraviť svoje chyby, možno až z nekončiacou trpezlivosťou prizerajúceho sa osudu tajomne sa tiahnúceho nekončiacim sledom životov?

A vyšlo slnko a učinilo nás slepými. Zadul vietor a ohlušil náš sluch, zakvitla lúka a vôňou opantala náš čuch. A keď zahryzli sme do jablka sladkého, chuť nekonečná opantala celé naše bytie a dotkli sme sa hebkej pokožky ženy, ktorá nám spôsobila závrat a pád z výšky nebeského raja do hlbín bludných dní pozemského sveta. Sme mužmi, ktorí stali sa obeťami rozmarného sveta.

Ži najlepšie, ako vieš, no aj tak ti to nepomôže, život ti zato nedá žiadne body. Až potom, keď porušíš všetky pravidlá a zákony a prestaneš si vážiť aj sám seba, si ťa začne všímať a písať ti za život dáke body. Zákony nie sú na to, aby sa dodržiavali, a už vôbec nie sú pre tých, ktorí ich chcú dodržiavať, ale pre tých, ktorí majú odvahu porušiť a drzosť použiť ich na ostatných. Takýto je tento svet vlkov a oviec.

Tejto noci sa mi sníval sen, ktorý mi dal silu viesť revolúciu. Len mi nepovedal, kde, kedy a akú. Tak oddnes viem, že táto sila vo mne drieme a možnože ju raz použijem.

Dlho som búchal na bránu do tvojho srdca a obchádzal jeho vysoké hradby, skladajúc cestu dnu. Až nakoniec zhasol oheň, ktorý hriať mal nás obidvoch a nie len páliť v srdci jedného.

5.7.2004 nasledujuce riadky som napisal v priebehu posledneho roka tak ...

VÍLY

ZBADAL SOM JU NA LÚKE, ODETÚ LEN V MESAČNOM SVITE,TANCOVALA V KRUHU SVOJICH DRUŽIEK.LUPENE KVETOV PRI DOTYKU JEJ NôH ZVONILI A JA SOM SA USMIEVAL.VEDEL SOM, ŽE LEN MÁLOKTO VIDEL TANCOVAŤ VÍLY.POMALY PRIVRIEM OČI, ABY ICH MôJ POHĽAD NEŤAŽIL A TÍŠKO ŠEPNEM ĎAKUJEM...

DÁKA BÁSEŇ

a potom keď zapadne posledná hviezda a všetky zázraky pominú.spomedzi tlejúcich uhlíkov vzlietne iskra a zapáli nový deň.nadíde ráno,ráno svieže,ozdobené trblietavými korálkami rosy.vysmiate a šťastné ako ty, keď vyjdeš spod vodopádu vášne.

DÁKA BÁSEŇ

MOŽNO RAZ,KEĎ VIETOR ROZFÚKA OBLAKY SPONAD NAŠICH HLÁV A SLNKO VYJDE Z TEMNA HVIEZDY SMRTI,SPADNÚ Z NÁS PUTÁ, ČO ZVäZUJÚ NÁM KRÍDLA A VZLIETNEME Z PRACHU K OBLAKOM.

Čím sa človek viacej snaží, tým je cesta náročnejšia.uvoľni sa a odstúp od zavretej brány, na ktorú zúfalo búchaš,aby sa pred tebou mohla otvoriť a vpustiť ťa na tvoju vysnívanú cestu.sme príliš slabí, aby sme mohli niečo spraviť so svojimi životmi.je to zúfalé asi natoľko,že jediné, čo nám ostáva je potichu sa prizerať životu a smiať sa nad jeho úbohosťou.to jediné.až taká nekonečná je naša bezmocnosť.je mi to úprimne ľúto a mrzí ma, že nie som schopný pomôcť ani sám sebe a nie to všetkým ostatným.už tu bol jeden, čo si myslel, že spasí svet.neviem, aký bol svet pred ním.viem len to, aký bol po ňom a že v jeho mene umreli miliardy a stále umierajú.neviem sa zbaviť pocitu, že tento život nie je požehnaním, ale prekliatím.denne sa na tento svet rodia anjeli, aby sa postavili na nohy a prenasledovaní tieňom smrti nechávali ponižovat životom a len s posledným dychom lapajúc po vzduchu dúfať, že neskoncčia ako popol.čo tak strašné sme vykonali, že musíme takto trpieť?sme veľkí bojovníci,veď dokážeme zvíťaziť nad sebou samími,sme velkí milovníci, keď pri tom všetkom dokážeme mať radi samých seba.raz príde deň, keď nájdeme a postavíme sa tomu, kto nás do tohto otroctva uvrhol a...

pozerám sa na hviezdy a tíško načúvam, ako sa mi rehocú.hm...

Už som si myslel, že dokážem chodiť rovno po zemi a že už nie som opitý láskou,už som si myslel, že dokážem dýchať aj vzduch,v ktorom nie je cítiť tvoju vôňu.už som si myslel,že viac nebudem trpieť v putách vášne a naozaj som mal na chvíľku pocit, že som zas na svete sám.až kým som ťa dnes neuvidel, ako si s pokojom vkráčala naspäť do môjho života a nežne ho prevrátila na ruby.ako to robíš, že sa do teba znova beznádejne zamilovávam?

A možno sme tu vážne, len preto aby sme míňali elektriku,platili dane robili takých istých ako my, aby to nemalo koniec.tak ak je to tak, tak si nanovo položím otázku,načo som tu?

Chcem s tebou kráčat ku hviezdam,na rukách ťa nosiť,k tvojim nohám zložiť vzácne dary.

Chcem ťa na rukách až do neba vyniesť,do tvojich rúk svoje srdce vložiť,som vydaný do tvojej milosti,urob ma šťastného či zahub naveky..

Jedenkrát precitneš,jedenkrát uvidíš,jedenkrát zažiješ lásku v mojom náručí.len jedenkrát a život ti uleíi.tak neváhaj a naplň sny.chcel by som ti rozprávať o prechádzkach v náručí nesenou ružovou zahradou.

ZAMYSLENIE

STRETNEME SA VôBEC NIEKEDY?

ALEBO SA O TO BUDEME CElÝ ŽIVOT LEN POKÚŠAŤ?TERAZ MI ANI TY NEODPOVIEŠ,VŠAK..

smútok nekonečný

Smútok nekonečný zachvátil ich duše,keď ohne nenávisti vzplanuli im v očiach.A slzy horúce sťa láva vytryskli im priamo zo sŕdc.Vietor ich strhol a zafarbil s nimi nebo do siva.Nik nevie či kvapky dažďa zmyjú hriechy dakedy.A či láska nebola len skrytá nenávisť...

svet

bol som stvorený, aby som život tancoval pre radosť tých, ktorí majú silu zdvihnúť pohľad zo zeme.nedokážem žiť medzi drakmi,moje pohľady sú kvety, po ktorých oni stúpajú,moje slová sú teplé slnečné lúče,na ktorých oni nechávajú svojich nepriateľov hynúť od smädu.pomôž mi byť silný.blázni su poslední ľudia na zemi.zachráň,prosím...

smútok a prázdno

prázdno ostalo,len ticho a smútok.neviem si spomenúť prečo a ani kvôli čomu,som vstúpil do bytia s tebou spolu.ba dokonca nenájde sa dôvod, prečo naše kroky nekráčajú cestou spolu.tak si tu sedím a z okna nechám voľne padať smútok dole na chodník, po ktorom možno budeš kráčať práve ty.

1 báseň

TÁ CESTA KRÁSNE DLHÁ JE A MITNIKOM JE SMRŤ,TAK NEUČ SA JU NASPAMäŤ, VEĎ ŽIVOT SA NEDÁ ZABUDNÚŤ.MOŽNO, ŽE UHORÍŠ NA KRÍŽI S PAVUČINOU POZBIERAJ Z PRACHU CIEST FAREBNÉ SKLÍČKA A POSTAV SI Z NICH ŽIVOT

básnička

V TVOJOM NÁRUČÍ ŠŤASTÝ ZOMRIEŤ CHCEM. Z TVOJHO LONA, Z LÁSKY ZNOVA POVSTANEM.

PO SCHODOCH MILOVANIA DO NEBA SPOLU VOJDEME.NA PRAHU RAJA BOZK ZABUDNUTIA Z MILOSTI SI DÁME.A KEĎ ZNOVA MEDZI HVIEZDAMI SVOJE USMEVY SPOZNÁME DO SEBA SA VNORÍME,VO VODOPÁDOCH SVETLA KÚPAŤ A V TEPLE LÁSKY...toto som nedokončil skús to ty.

pre teba o mne

samota nekonečná a túžba spaľujúca.vášen, ktorá nám dá krídla a láska, ktorá nám ukáže smer.tak vyrazme v ústrety polnočnému dobrodružstvu.bojím sa,či ma nohy unesú?

MOŽNO SOM ANI NEŽIL

MÁME SI EŠTE ČO DAŤ?MÁME LÁSKU ALEBO O NEJ CELÝ ŽIVOT LEN SNÍVAME?MALO VÔBEC NIEKEDY ĽUDSTVO LÁSKU ALEBO JE TO LEN SEN, KTORÝ SI KAŽDÝ Z NÁS POTÍŠKU SNÍVA A TÍ NAJODVÁŽNEJŠÍ O ŇOM AKO OŽRANI SVOJU PESNIČKU DO PRÁZDNA NOCI VYKRIKUJÚ.AJ JA MÁM CHUŤ SI Z PLNÉHO HRDLA ZAREVAŤ "JE TU NIEKTO?"A V HLASE BY ZAZNELA HĹBKA MÔJHO PRÁZDNA,BEZNÁDEJ A ZÚFALSTVO.AJ OZVENA BY MI BOLA ODPOVEĎOU,ALE NIČ,NIČ LEN HROBOVÉ TICHO.A MOZNO SOM UŽ MŔTVY,A MOŽNO SOM NIKDY NEŽIL.HM...VŽDY, KEĎ JE TICHO,KEĎ NEZNIE ŽIADNA HUDBA NA MŇA DOĽAHNE SAMOTA.A VTEDYSA ZAČNÚ PLNIŤ TÚŽBY.VTEDY KEĎ UŽ PO NICH NETÚŽIM.KEĎ SOM NA NE DÁVNO ZABUDOL.

Haluška

NA KONCI LETA

STRETLA MA VETA.

ZAČIATKOM JESENE,

VIETOR SA PREŽENIE.

ODVEJE VETU,

A NECHÁ NAS V SMIECHU.

TÁ VETA ZNELA,

NECHCEM VIAC TEBA.

NO VIETOR JU ODNIESOL,

CEZ VLASY ZA OBZOR.

TY SI TU ZOSTALA,

JA S TEBOV V OBJATÍ. ZŽALI SME ÚRODU,NIET VIACEJ DôVODU

NESKÚRIŤ SA TU!

šťastie

čo myslíš má význam byť ščastný sám?zažil som šťastie na veľa spôsobov, no ani jedno vo mne dlho nezostalo.na chvíľku povznieslo,zobralo zem spod nôh a pochvíľke pustilo voľným pádom na zem,bez starostí, ako dopadnem,ako hlboko sa zaryjem a veľmi natlčiem.

A možno len prázdnota.pustá a nekonečná jak čakanie na smrť zapĺňa naše vnútra a len zúfalstvo vytvára falošné nádeje. Odídi odo mňa nádej čo klame ma vôňami a napíš mi na telo perami vyznanie odchodu. Prežeň sa mnou jak vietor prázdnou stepou.ja nepoviem chýbaš mi. Som anjel stratený a nepoviem …

uíišim vietor a odhrniem oblaky nech pohladí pohľadom ti na tvári krásu, čo nekončí.

Ráno

Keď dokráčaš na koniec cesty, na ktorú dnes ráno postavíš sa,pochpíš, zňže márna bola tvoja snaha a že prešla si ňou ako voda vymytým korytom.a jediné čo si mohla,bolo sa teraz ráno rozhodnúť či potečieš vyhriatymi južnými svahmi pomedzi háje stromov a zakvitnuté lúky alebo pomedzi chladné skaly.vodopádmi do bezzodných priepastí chladného severu.tak usmej sa na svet a vykroč.večer sa zlejeme do toho istého oceánu.

6.2.2003 Keď sa tak pozerám okolo seba,po ľudoch ktorých poznám tlačí sa mi na jazyk otázka načo? načo žijú títo ľudia,namiesto prirodzenejšieho prečo. Behajú po chodníkoch ,pohľadom rozostreným sa míňajú a občas do seba vrazia.Niežeby to chceli, ale stane sa to.A potom na chvíľu pozdvihnú oči a stretnú sa,alebo aj nie.mám taký pocit, že kvôli ľuďom by slnko vôbec nemuselo existovať minimálne keby si na pár dní odskočilo a nevišlo a luďom by to v televízii žiaden astronóm nepovedal nikto by si nič nevšimol.Veď načo ich životy sa aj tak neriadia podľa vetra či slnka,ale žijú podľa hodiniek,správ v rozhlase alebo podľa žalúdka,to je veľmi rozšírené.tak načo?Sú národy, kde ľudské bytie nemá žiadnu hodnotu nevážia si ani sami seba a naopak sú národy, kde je život chránený ako považovaný za najvyššiu hodnotu.sú to dva odlišné smery, ktoré sa valia dole z toho istého kopca a otázka znie kde.samozrejme, že medzi týmito dvomi sa nachádza množstvo rôznych kombinacií a istotne za ten čas čo tu všetci na tejto planéte srandujeme sa už toho vyskúšalo, že až. ktovie či daktorý z tých smerov mal aj zmiysel.a ak áno či o tom niekto niekde nechal zmienku, aby sa šedé masy prichádzajúce s časom dostali na tú pravú cestu alebo možno práve kvôli tomu istému dôvodu, že našiel smer.to je jedno či mal ten smer premyslený alebo sa lepšie šľahol po hlave,lebo aj to je niečo čo človeka oddelí od ľudí a ak je veľmi iný ako ostatní nazvú ho šaman a nechcel, aby v raji vznikla zápcha či preludnenie pomlčal?ono vždy na začiatku sa postaví dáky šaman a udá smer.a všetci sa potom toho smeru úzkostlivo držia,vytvoria si pravidlá a zákony na udržanie smeru a potom už len šlapú.šlapú celé svoje životy bez zamyslenia sa. ako keby oni sami neboli schopní kráčať vlastnou cestou,veď čo keby náhodou zdvihli oči a zbadali slnko?zrazu by zistili, že slnko naozaj svieti .áno oni hlavu nezdvihnú, lebo tušia, že byi uvideli pravdu a s ňov by prišla zodpovednosť a ... tak načo teda žijú títo ľudia pre potešenie jedného? Jedného, ktorý udal smer a už pár tisíc rokov sedí kdesi a pri pohľade na nás sa dobre baví, alebo extrém, je možné, že ešte stále mieša karty?

26.3.2003preto, tak namiesto toho, aby sme hľadali, alebo sprístupnili iné formy energií sme sa pustili do vojny. Sme Banda úbožiakov, ktorá sa ako psy bije o kosti na smetisku. Čo s tým môže urobiť obyčajný človek? Mladí a neuvedomelí sa na to vykašlú, stredná generácia sa možno zmôže na nejaké šomranie a tí najstarší už vojnu zažili a tak vedia, že proti tomu nezmôžu vôbec nič .Vedia, že keď vojna príde zmetie ich ako prach z povrchu zeme. Vedia, že zmiznú nie len otcovia a synovia, ale celé rodiny či rody, dediny mestá, národy. História beštialít ľudského rodu hovorí sama za seba. No ty starí sú stále ešte veľmi mladí, aby sa vyjadrili, lebo človek dozrieva veľmi pomaly a dlho na to, aby so sebou samým čosi mohol urobiť. Vtedy keď začína troska šípiť, že o čom to tu asi je, je na konci s dychom, prestáva mu to myslieť a uvedomuje si, že jeho dni sú už zrátane. Má za sebou sedemdesiat rokov vystrájania a mrhania energie na nezmyselné veci. Tak teda rezignuje. Ono to vyzerá tak, že práve energia je ten pravý problém. V pätnástich jej máme obrovské množstvo a keďže nevieme čo s ňou behom pár rokov ju vymlátime a je po funuse. Do konca života sa potom vlečieme bez nej , v príležitostných hádkach či bitkách sa viac či menej úspešne pokúšame si to málo, čo nám ostalo na prežitie ukradnúť. Je večer, všetky náboje sa už minuli. Teraz som už kľudný. Už nie je za čo bojovať . Posledný kúsok svetla čo vo mne po dnešku zostal som venoval mladej dáme z monitora . Ktovie či jej to bude na dačo dobre. počul som že šamani hovoria že každá fotka je zo živím človekom spojená tenkým pásikom svetla .podľa ktorého vedia, že ten človek žije a tak. Zamýšľam sa nad tím čí je to tak aj vtedy keď ta fotka nie na papieri ale len v počítači. to keby fungoval tak z počítača plného fotiek musia vychádzať tisíce lúčov svetla .aký asi majú k počítačom vzťah šamani? Vzťah. to je téma o ktorej bol môj dnešný deň. pod pojmom si mi lúdia namýšľajú kadečo , plno reálnych i vymyslených veci ,ale čo je podstatne veríme v jeho existenciu .je vzťah niečo reálne alebo si to len namýšľame ? utvrdzujeme sa navzájom si prisviedčať aké vzťahy mame a podpisujeme na ich potvrdenie zmluvy. myslím si že je to úplné inak . že to všetko čo robíme na vytvorenie a udržanie vzťahu nás od podstaty tohto fenoménu len vzďaľuje ,pripadne posúva na tu odvrátenú stranu ktorá nikdy do našich životov neprinesie svetlo ale naopak pusta nám žilou usmievajúc sa nám našou vlastnou tvarov v zrkadle .istotne existuje aj spôsob ktorý dokáže do našich životov vniesť svetlo . mne sa veľmi páči len tak kráčať mestom a stretávať sa s ľuďmi , ale len pohľadom. na mali okamih sa stretnúť .stretnúť sa len v očiach, to nieje stretnutie na tomto svete, to je tam kde sme kompletne bytosti plne lásky. ešte maličkosť, je ich len malo .zopár ktorý to nestratil .ten výnimoční dar pozrieť sa a nechať pozrieť .sú dni keď je mesto prázdne ,aj keď je plne ľudí nikto tam nieje .je plne ľudí ktorý sú plný samých seba a svojej dôležitosti .taký ľudia sa nepozerajú na druhých .vždy sa pozerajú na seba aj v iných vidia len seba buď dobrých alebo zlých. alebo takýto , ľudia ktorí majú toľko snov, že už cez ne nevidia realitu a keď ich sny sklamú, tak sú to lúdia, ktorí hladia tupo do prázdna. to sú dni keď je mesto plné prázdna.keď je mesto živé, sú tam možno dvaja. mám pocit, že by som mal dať možnosť vidieť svet ostatným ľuďom tak, ako ho vidím ja. dávno som nestretol človeka, ktorý by videl. človeka ktorý by cítil. a vetšina tých, čo to dokázali, to len využívajú ako návnadu, lebo v skutočnosti nikto z nich nevie, ako sa dostať k energii a už ani nehovorím, ako si ju udržať a pracovať s ňou. celý celučičký svet sa trápi s tým istým problémom, alebo tento stav využívajú ako bič na samých seba, aby dosiahli nejaký záhadný cieľ? lebo informácie a postupy ako na to na zemi sú. fakt neviem, ale zamyslím sa nad tým, kam vlastne kráčame, po akej ceste a k akému cieľu. dúfam, že je to cesta k dákemu cieľu a nie pád do neviem kde. občas to vyzerá ako keby ľudstvo bolo len akýmsi nástrojom, zjednodušené obrazne povedané počítač, ku ktorému sa niekto posadí zadá úlohu a ľudia sa rodia a zabíjajú, smejú ,plačú jednoducho robia všetko preto, aby zadanú úlohu vyriešili a zároveň otestovali správnosť výsledku. a to je stav, v ktorom sa možno nachádzame a budeme v ňom pokiaľ sa naše vedomie nedá dokopy do takej formy, že bude môcť vstať a kráčať po vlastných nohách , riadiť sa starým známym "len hlúpi sa učia na vlastných chybách , múdri na chybách iných "momentálny trend sa zameriava na jednotlivca aj to len veľmi povrchne, pokus žiť v pároch nám nejde, lebo každý musí najskôr vyjsť sám zo sebou a až potom to skúsiť s druhým, potom tvoriť malé skupiny, dediny, mestá, štáty až na koniec ľudstvo. my to máme rozbabrané na každej úrovni viac či menej úspešné. myslím si, ale že ten základ je rozvíjaný najmenej ba dokonca, keď sa tento krok preskočil, vznikol stav ktorý tu máme a to že skupiny využívajú čí zneužívajú jednotlivca aj napriek tomu, že jednotlivec je stavebným kameňom skupiny a keďže je slabý a nevyvinutý, padá celý systém obrazne " na hubu" tak je to celé dookola, keď sa v tom človek krúti, tak je celkom prirodzená otázka, či to tu má vôbec zmysel? a aby si človek mohol správne odpovedať potrebuje dve základne veci, dobrú otázku, väčšinov si ľudia kladú špatné otázky a odpovede na ne vytvárajú len ďalšie nezmysly, ale dobrá otázka už bola položená . tou druhov vecou je energia. a tú má len málokto a aj keď odpovede sú vždy na dosah ruky často sa stratia celé životy, kým sa nazhromaždí energia, ktorá povolí obmedzenia svetonázorov – bludných kruhov. toho čo nám je vtĺkané do hláv hneď ako sa preberieme na svet len, aby sme...